Slovensko čelí žalobe Európskej komisie (EK) z dôvodu pretrvávajúcej segregácie rómskych detí v školskom systéme. Proces obžaloby trvá už od roku 2015, no nečinnosť súčasnej vládnej garnitúry za ostatné tri roky spôsobuje jeho postupné gradovanie až k súdnemu sporu. Ide o kauzu, ktorá nám môže byť nepríjemná reputačne aj finančne – ak sa stav nezmení, hrozia nám každoročné nemalé pokuty. Treba si však úprimne priznať, že spoločenské škody, ktoré napácha samotná segregácia, sú rádovo väčšie.
O čo ide, keď hovoríme o segregácii? Pod týmto pojmom zjednodušene rozumieme systematické odčleňovanie jednej časti obyvateľstva od ostatných, v ich neprospech. Konkrétne v oblasti školstva ide o oddelené vzdelávanie rómskych detí od majority, a to (spravidla) v horších podmienkach.
To, že na Slovensku sú rómske deti v školstve segregované, vieme dávno všetci. Ich účasť na predškolskej výchove je nízka. Naopak, v špeciálnom školstve sú nadreprezentované. V základnej škole často chodia do triedy, kde sa koncentrujú rómske deti, niekedy ide o celú školu. Tieto triedy či školy sú potom najčastejšie menej kvalitné ako ostatné v okolí. Výsledkom je nižší priemerný výkon rómskych detí v školskom systéme a následné znevýhodnenie vo všetkých sférach života (trh práce, bývanie, zdravie a podobne).
Hovorím, že to všetci vieme, no pritom sa to často popiera. Popierame to nielen medzi sebou, ale aj smerom k EK, ktorej už pomaly dva dekády vysvetľujeme, že nič viac než to, čo robíme pre prelomenie týchto trendov, sa urobiť nedá. Potom sa však nedá čudovať, že EK napokon prestane počúvať výhovorky a na krajinu pritlačí aj na súde.
Riešenie situácie v oblasti školskej segregácie pritom vôbec nie je nemožné. Paradoxne to však nemá byť len a najmä o práci v stovkách segregovaných škôl po celej krajine. Nepomôže ani moralizovanie a verejné odsudzovanie škôl, kde dnes funguje segregačná prax. Oveľa dôležitejšie je nastaviť školský systém tak, aby sme zabránili ďalšej segregácii, a aby sme zo systému odstránili najdôležitejšie motivačné faktory na reprodukciu segregácie. Potrebujeme zabezpečiť, aby deti z prostredia marginalizovaných komunít prichádzali do škôl viac pripravené, aby tieto deti napokon aj nastúpili do škôl, a aby školy, kde chodia, dostali dostatočnú podporu na ich kvalitné vzdelávanie.
Existuje niekoľko kľúčových bodov na dosiahnutie týchto cieľov. Vybral som päť, ktoré považujem za najdôležitejšie.
1. Raná podpora
Z môjho pohľadu je v téme desegregácie alfou a omegou pomoc chudobným rodinám v najmladšom veku ich detí. Deti, ktoré sa narodia do generačnej chudoby, ako aj ich rodičia potrebujú relevantnú pomoc pri dobiehaní znevýhodnení, ktoré spôsobuje ich chudoba. Namiesto toho však práve v tomto období zostávajú chudobné rodiny bez akejkoľvek inštitucionálnej podpory. Potrebujeme rozsiahlu sieť ranej intervencie typu, ako teraz robia neziskové organizácie (omamy, babice a ďalšie), a to nie formou pilotných projektov, ale nárokovateľne v každej lokalite, kde sa koncentruje chudoba. Potrebujeme výrazne posilniť sieť jaslí, čo napokon pomáha aj zámožnejším rodičom pri návrate z materskej dovolenky na trh práce.
2. Predškolská výchova
Potrebujeme pokračovať v krokoch, ktoré sme začali v období 2016 – 2020 a postupne dostať všetky deti do škôlok, a to na tri roky. Opatrenie má byť celoplošné, to znamená pre všetky deti, samozrejme s výnimkami tých, ktorých rodičia trvajú na domácej výchove (a vedia na to zabezpečiť aj vhodné podmienky). To, že sme v roku 2019 zaviedli povinné škôlky pre päťročné deti, je jedným z hlavných dôvodov, prečo k obžalobe Slovenska nedošlo skôr – EK tento krok (správne) vnímala ako silný signál, že Slovensko ide v tejto oblasti konečne niečo robiť. To, že sa na to (napriek rôznym plánom) doteraz nedarilo nadviazať, je jedným zo spúšťačov postúpenia obžaloby na súd. Potrebujeme postupne zaviesť celoplošnú predškolskú výchovu pre všetky deti. Nápady typu zaviesť povinné škôlky iba pre rómske deti, s ktorým dnes operuje napríklad Peter Pollák st., sú nezrealizovateľné a iba prehlbujú segregáciu (keďže by rómske triedy vznikli už na úrovni škôlky).
3. Ľahké postihnutia
Ak chceme zabrániť segregácii formou odsúvania detí do špeciálnych škôl, musíme vykonať radikálnu zmenu, a to zakázať do týchto škôl posielať deti s ľahšími formami postihnutia. Práve takéto hraničné diagnózy typu ľahká mentálna retardácia či sluchové poruchy zakrývajú realitu, že deti nevedia splniť jazykové či kultúrne očakávania, alebo jednoducho prichádzajú do škôl nepripravené. Uvedomujem si, že práca s týmito deťmi nie je a ani nemôže byť ľahká, ale pri súčasnej (ne)úspešnosti systému špeciálneho školstva pri reintegrácii týchto detí do hlavného prúdu si jednoducho nemôžeme dovoliť mať takmer 20 percent rómskych detí v takýchto školách. Deti môžu zostať v materskej škole o rok dlhšie či chodiť do prípravného ročníka. Väčšina týchto detí sa však napokon musí vrátiť do hlavného prúdu nášho školstva.
4. Materinský jazyk
Na Slovensku máme desiatky tisíc detí s materinským jazykom rómskym, no iba hŕstku škôl, kde sa ich jazyk využíva aj vo výučbe. Výrazne to prispieva k negatívnemu ponímaniu oddelenej výučby rómskych detí. Oddelená výchova totiž sama osebe nemusí byť negatívny fenomén – veď na Slovensku máme rozsiahly systém škôl s vyučovacím jazykom maďarským, a sú vnímané ako výsada pre maďarskú komunitu. V regiónoch a obciach, kde tvoria Rómovia drvivú väčšinu obyvateľstva, segregáciu nemôžeme prelomiť formou rozptýlenia detí do (neexistujúcej) lokálnej majority. Naopak, môžeme vytvoriť školy, ktoré sú im jazykovo aj kultúrne prispôsobené a dobre vybavené. Chýbajú nám učitelia aj učebnice, je však oveľa lepšie doplniť chýbajúci personál či materiály za pochodu (výnimky, dovzdelávanie atď.), než čakať na to, kým sa objavia hotoví ľudia či knihy, a až vtedy začať opatrenia implementovať. Na túto situáciu by sme mali reagovať rovnako energicky, ako keď rodičia hlásia chýbajúce kapacity slovenských škôl na juhu krajiny.
5. Podporné opatrenia
Väčšinu toho, čo dnes robíme v prospech integrácie rómskych komunít, robíme z európskych zdrojov. Je to tak aj v oblasti školstva, kde väčšinu podporných opatrení, vrátane asistentov, rozvojových tímov či infraštruktúrnych úprav financujeme práve z týchto zdrojov. Spôsobuje to obrovské problémy: podporné opatrenia nie sú spoľahlivé a systematické, ale naopak, dočasné a prijímané ad hoc. Potrebujeme seriózne zainvestovať do podpornej infraštruktúry pre integráciu, a nedávať do systému iba to, čo nám dáva EÚ. Školy, ktoré majú najťažšiu úlohu, majú byť najviac podporené, a to nie iba vtedy, keď nám to projektový rozpočet dovolí.
Tento zoznam opatrení ani zďaleka nie je vyčerpávajúci, ale obsahuje prvky, ktoré majú najväčší potenciál urobiť zmenu so segregáciou. Tieto kroky potrebujú kus politickej vôle na úrovni premiéra aj ministra školstva a taktiež vytrvalosť. Nehovorím o dekádach – verím, že napriek reflexu rečnenia o „dlhodobých riešeniach“, by správne nastavené kroky v oblasti školstva vedeli výrazne pomáhať už aj v generácii detí, ktoré sú už na svete. Riešením konkrétnej situácie jednej či druhej školy, ktoré sa ocitli pod tlakom verejnosti (najnovšie školy na Podsadku v Starej Ľubovni) vieme urobiť dôležité pokroky na miestnej úrovni. Keď však chceme dosiahnuť ozajstnú zmenu, potrebujeme prispôsobiť celý systém vzdelávania. To, že je súčasná forma odsúvania rómskych detí na vedľajšiu koľaj v oblasti vzdelávania neudržateľná, sme vedeli aj doteraz. Aj keď je žaloba vysoko nepríjemná záležitosť, možno to bude práve externý tlak Európskej komisie, ktorý nás prinúti k tomu, aby sme konečne urobili potrebné zmeny.
